O nezrelosti vo vzťahoch Časopis Mama a ja, 2021
1. Je to choroba dnešnej doby, že veľa dospelých ľudí je v podstate nevyzretých? Keď sa pozrieme na generáciu našich starých rodičov, boli pripravení v relatívne mladom veku založiť vlastnú rodinu a postarať sa o ňu. Dnešní dvadsiatnici sú ešte deti a dokonca aj máloktorí tridsiatnici sú dostatočne zrelí na to, aby sa postarali o vlastnú rodinu, pretože majú problémy postarať sa sami o seba. Kde nastala chyba? Prečo sme takíto?
Žijeme v dobe stále rýchlejších a rýchlejších zmien. Není sa náš svet a meníme sa aj my. Stačí si pozrieť pár starších filmov na trojke, aby sme videli ako ináč sa správali a mysleli ľudia pred 30-40 rokmi. Kedysi bežné spôsoby sú dnes vzácne a naopak. Ako poznamenal raz jeden kolega, mierny narcizmus sa dnes stáva normou. Psychológia pristupuje k duševným fenoménom viac individuálne a do hĺbky, všeobecnejší pohľad na ľudské správanie je bližší sociológii. Ale ľudí aj média vždy zaujímajú témy očakávajúc všeobecne vysvetľujúce odpovede, ktoré v podstate neexistujú.
Naše životy určujú aj vonkajšie okolnosti, ale ešte výraznejšie sily vnútorné, ktorým nerozumieme a ani ich nemáme v moci. Keď u niektorých ľudí pozorujeme podobné prejavy, dôvody môžu byť u každého úplne odlišné.
Ale aby sme sa vrátili k vašej otázke – ľudská duša je múdra, v rámci daných okolností vždy „hľadá“ pre človeka najvhodnejší spôsob existencie, prispôsobenie sa. Tak sa môžeme skôr opýtať prečo by mali byť ľudia zrelí a čo to znamená? Boli na to doteraz dôvody? Prečo sú ľudia takí akí sú? Dávno si ľudia všimli, že ťažké podmienky a núdza urýchľujú dospievanie, za socializmu sa vravelo „vojna robí z chlapca chlapa“ a pod. Jeden náš starší kolega k tejto téme často spomína príhodu, keď ako mladý študent robil výskum o šťastí v dome dôchodcov. Jedna babka mu odpovedala: „Akéže šťastie, chlapče? Robili sme, čo bolo treba!“ Žijeme v najlepšej dobe aká kedy v dejinách bola, aspoň v našich končinách, čo sa týka materiálna, možností, dostupnosti, bezpečia, zdravia, dosahovania cieľov. Zväčšuje sa priestor možností a zmenšujú sa nutnosti. V terapii paradoxne niekedy dôjdeme k tomu, že aj to je príčinou klientových ťažkostí – môže takmer čokoľvek, musí málo. Prečo by si mali tridsiatnici zakladať rodiny, keď je príjemnejšie nezáväzne si užívať, cestovať, hromadiť majetok, budovať kariéru, firmu…? Každá doba a kultúra má svoje „normy“ ktoré sú relatívne a meniace sa. Niekedy bolo normálne zjesť zabitého nepriateľa alebo zájsť na trh kúpiť si otroka. Netušíme akí budu ľudia o 100 rokov a aké vtipy si budú rozprávať o nás. Aj vzťahy mužov a žien aj rodiny budú iné.
2. Očividne to bude chyba výchovy a nezrelí dospelí sú tí, ktorým rodičia takpovediac nedovolili vyrásť. Už Aristoteles hovoril, že ak sa matka o dieťa nestará, je to chyba, ale ak sa oň stará príliš, je to dvojnásobná chyba. Znamená to, že v dnešnej dobe matky príliš obskakujú svoje deti, robia všetko za ne, nenechajú ich naučiť sa samostatnosti a zodpovednosti, a to sa potom prenesie aj do dospelosti?
Zachytil som niekde výraz „biomatka“. V tejto informačnej dobe sme presýtený radami a návodmi, guruami, liečiteľmi a koučmi, odborníkmi na každú oblasť, denne sa to len hemží 7 návodov ako, 10 rád pre, 5 tipov ku šťastiu atď atď, ľudia sa môžu potom zblázniť orientovať sa v tom a nájsť „to správne“, veď to ani nejde. A to všetko našu pozornosť zameriava viac preč, ku vonkajším zdrojom, než do seba, do svojho vnútra. Vytvára sa ilúzia, že všetko sa dá racionálne pochopiť a zvládnuť, že niekde tam nájdem návod.
Kedysi bolo napr. bežné mat 5-10 súrodencov, dnes ste jedináčik alebo máte jedného, dvoch súrodencov. Dieťaťu sa dostáva viac času a pozornosti, viac podnetov prichádza zvonku, aj od matky, a menej je nútené poradiť si samo. Ak niekto vyrastá v takom až príliš chrániacom a uspokojivom prostredí, nemožno sa čudovať, ak sú neskôr jeho vlastné schopnosti slabé. Nedávno v klasifikácii duševných porúch pribudla pre dospelých(!) kategória „depresia z opustenia domu rodičov“. Pred 50 rokmi by sme si ťukali na čelo. Matky a rodičia to myslia dobre a vychovávajú deti v rámci svojich možností najlepšie ako môžu, a zvonku sa to môže javiť všelijak. Môžu dať len to, čo sami dostali. Áno občas sa deje aj to, ako sa pýtate, ze rodič „drží“ dieťa nakrátko, nedovolí mu opustiť hniezdo, ale to sú veľmi špecifické situácie na dlhšiu individuálnu analýzu.
3. Ako sa prejavuje, keď je dospelý človek nevyzrelý? Môže byť napríklad impulzívny a rozhodovať sa bez zváženia, ako to robia deti? Alebo mu chýba empatia a vidí len seba, ako to je v nízkom veku detí ešte normálne? Vie prijať názor, ktorý je iný ako ten jeho? Alebo aké sú charakteristiky nedorasteného dospelého?
Narážate asi na obrazy puer aeternus, u žien puella, postavy ako Peter Pan, hrdina filmu Plechový bubienok, večný mladík, ockova princezná a pod. Vidíme ich dosť v okolí, aj u politikov, hercov, mediálne známych ľudí. V každom z nás drieme taká postavička, alebo ako vravel C.G.Jung archetyp, zaleží kedy ako sa prejaví, nakoľko nám zasahuje do života. Či je dominantná a už aj nám začína prekážať a pohoršuje okolie, alebo či občas v stesujúcom a zložitom živote prináša pohodové chvíle bez starostí, radostné hry, úľavu, tvorivú inšpiráciu, nové nápady.
Empatia, to je niečo výnimočné a špecificky ľudské. Ako ľahšie by sa nám všetkým žilo, keby sme si ju vedeli navzájom viac dopriať! Pre niekoho samozrejmosť, pre iného neznámy pojem, neznámy zážitok. Žiaľ, vidím to často pri práci s pármi, ako je pre dvojicu ťažké žiť so vzájomnou odlišnosťou, keď sa nedokážu pozrieť na vec očami toho druhého. Obaja sú ako vojaci v 1. svetovej vojne zabarikádovaní v bunkri svojich názorov, právd, hodnôt, emócií a zranení. Môj veľmi subjektívny pocit a postreh je, že empatia klesá aj rozširovaním času na sociálny virtuálnych sieťach. Nemáme prirodzenú psychickú adaptáciu na kontakt s ľuďmi, ktorých nikdy neuvidíme alebo vidíme len občas, povrchne. Iné podmienky zažívať empatiu mali deti na dedine, ulici keď sa denne spolu hrali, súperili, vymýšľali vylomeniny, spoločne sa tešili a báli, spolupracovali aj si ubližovali, zdieľali spoločné zážitky, než deti sediace každé inde u seba doma v bezpečí, píšuce si cez dotykové krabičky, vymieňajúc si názory, obrázky, videá. Virtuálny – nereálny priestor neposkytuje prirodzené spojenie v čomsi ľudskom, duševnom.
4. Môže si takýto človek udržať zdravý vzťah? Predstavme si situáciu, že mladý muž, tridsiatnik, je ešte stále len taký nedorastený chlapec, má fungovať v zdravom vzťahu so ženou, v ktorom si obaja majú byť rovnocenní? Prípadne naopak, mladá žena, ktorú rodičia nenaučili robiť zodpovedné rozhodnutia, lebo vždy všetko rozhodli za ňu, ako sa má vedieť správne rozhodnúť vo vzťahu a vedieť robiť kompromisy?
Na to žiaľ neviem odpovedať, neviem čo je to zdravý vzťah a správne rozhodnutia. Museli by se sa pozrieť na konkrétnych ľudí, konkrétnu dvojicu a skúmať ich situáciu, čo ich trápi, ako veci vidia oni, čo prežívajú, ako sa v tom cítia a aké sú ich možnosti aj ochota niečo zmeniť. Ľudia vytvárajú vzťahy skôr pocitovo, cítime či sme k niekomu priťahovaní či nie, a necháme sa unášať prúdom udalostí, postupne objavujú jeden druhého aj seba, niekde to ladí, nikde nie, ide to uniesť, alebo sa rozídeme.
5. A teraz trochu zostra - sú rodičia vinní za rozpadnuté manželstvá svojich detí?
Sú situácie, kedy napr. rodič ťažko znáša výber partnera/partnerky svojho dieťaťa, vtedy svojim pôsobením môže prispieť k rozpadu vzťahu a „záchrane“ svojho syna, dcéry. Sú to extrémne náročné situácie pre deti medzi dvoma kameňmi, kedy sa všetkými silami snažia byt zadobre s oboma strany ale nejde to. A taktiež špecifické vzťahy matka – syn, otec – dcéra, kde niekedy silne hlboké puto nevedome bráni nadviazať partnersky vzťah.
6. Ak my ako rodičia chceme, aby naše deti boli v živote šťastné a dokázali žiť v uspokojivom vzťahu, musíme ich naučiť skutočnej zodpovednosti a podporovať ich v tom, aby sa naučili robiť správne rozhodnutia sami? Aby sa naučili sa o seba skutočne postarať, nie len tak akože “montessori,” ako je teraz moderné?
To naozaj netuším, nie som odborník na výchovu a ani nikoho s takými schopnosťami nepoznám. Ľudia žijú tak ako vedia a môžu, máme každý rôznu „výbavu“ do partnerstva aj k výchove detí, a aj deti a situácie s nimi nám môžu otvárať nové svety a rozširovať priestor svojho poznania a vlastných možností. To je aj úlohou psychológie – nie vravieť čo je správne, normálne, ale pomáhať ľuďom vtedy, keď to potrebujú, hľadať, kde a ako sa môžu meniť. Univerzálne návody a rady neexistujú, už by sme sa dávno nimi všetci riadili. Sme rozdielni a to je na práci psychológov to čarovne a tvorivé, zažívať jedinečnosť a výnimočnosť každého z nás.
Žijeme v dobe stále rýchlejších a rýchlejších zmien. Není sa náš svet a meníme sa aj my. Stačí si pozrieť pár starších filmov na trojke, aby sme videli ako ináč sa správali a mysleli ľudia pred 30-40 rokmi. Kedysi bežné spôsoby sú dnes vzácne a naopak. Ako poznamenal raz jeden kolega, mierny narcizmus sa dnes stáva normou. Psychológia pristupuje k duševným fenoménom viac individuálne a do hĺbky, všeobecnejší pohľad na ľudské správanie je bližší sociológii. Ale ľudí aj média vždy zaujímajú témy očakávajúc všeobecne vysvetľujúce odpovede, ktoré v podstate neexistujú.
Naše životy určujú aj vonkajšie okolnosti, ale ešte výraznejšie sily vnútorné, ktorým nerozumieme a ani ich nemáme v moci. Keď u niektorých ľudí pozorujeme podobné prejavy, dôvody môžu byť u každého úplne odlišné.
Ale aby sme sa vrátili k vašej otázke – ľudská duša je múdra, v rámci daných okolností vždy „hľadá“ pre človeka najvhodnejší spôsob existencie, prispôsobenie sa. Tak sa môžeme skôr opýtať prečo by mali byť ľudia zrelí a čo to znamená? Boli na to doteraz dôvody? Prečo sú ľudia takí akí sú? Dávno si ľudia všimli, že ťažké podmienky a núdza urýchľujú dospievanie, za socializmu sa vravelo „vojna robí z chlapca chlapa“ a pod. Jeden náš starší kolega k tejto téme často spomína príhodu, keď ako mladý študent robil výskum o šťastí v dome dôchodcov. Jedna babka mu odpovedala: „Akéže šťastie, chlapče? Robili sme, čo bolo treba!“ Žijeme v najlepšej dobe aká kedy v dejinách bola, aspoň v našich končinách, čo sa týka materiálna, možností, dostupnosti, bezpečia, zdravia, dosahovania cieľov. Zväčšuje sa priestor možností a zmenšujú sa nutnosti. V terapii paradoxne niekedy dôjdeme k tomu, že aj to je príčinou klientových ťažkostí – môže takmer čokoľvek, musí málo. Prečo by si mali tridsiatnici zakladať rodiny, keď je príjemnejšie nezáväzne si užívať, cestovať, hromadiť majetok, budovať kariéru, firmu…? Každá doba a kultúra má svoje „normy“ ktoré sú relatívne a meniace sa. Niekedy bolo normálne zjesť zabitého nepriateľa alebo zájsť na trh kúpiť si otroka. Netušíme akí budu ľudia o 100 rokov a aké vtipy si budú rozprávať o nás. Aj vzťahy mužov a žien aj rodiny budú iné.
2. Očividne to bude chyba výchovy a nezrelí dospelí sú tí, ktorým rodičia takpovediac nedovolili vyrásť. Už Aristoteles hovoril, že ak sa matka o dieťa nestará, je to chyba, ale ak sa oň stará príliš, je to dvojnásobná chyba. Znamená to, že v dnešnej dobe matky príliš obskakujú svoje deti, robia všetko za ne, nenechajú ich naučiť sa samostatnosti a zodpovednosti, a to sa potom prenesie aj do dospelosti?
Zachytil som niekde výraz „biomatka“. V tejto informačnej dobe sme presýtený radami a návodmi, guruami, liečiteľmi a koučmi, odborníkmi na každú oblasť, denne sa to len hemží 7 návodov ako, 10 rád pre, 5 tipov ku šťastiu atď atď, ľudia sa môžu potom zblázniť orientovať sa v tom a nájsť „to správne“, veď to ani nejde. A to všetko našu pozornosť zameriava viac preč, ku vonkajším zdrojom, než do seba, do svojho vnútra. Vytvára sa ilúzia, že všetko sa dá racionálne pochopiť a zvládnuť, že niekde tam nájdem návod.
Kedysi bolo napr. bežné mat 5-10 súrodencov, dnes ste jedináčik alebo máte jedného, dvoch súrodencov. Dieťaťu sa dostáva viac času a pozornosti, viac podnetov prichádza zvonku, aj od matky, a menej je nútené poradiť si samo. Ak niekto vyrastá v takom až príliš chrániacom a uspokojivom prostredí, nemožno sa čudovať, ak sú neskôr jeho vlastné schopnosti slabé. Nedávno v klasifikácii duševných porúch pribudla pre dospelých(!) kategória „depresia z opustenia domu rodičov“. Pred 50 rokmi by sme si ťukali na čelo. Matky a rodičia to myslia dobre a vychovávajú deti v rámci svojich možností najlepšie ako môžu, a zvonku sa to môže javiť všelijak. Môžu dať len to, čo sami dostali. Áno občas sa deje aj to, ako sa pýtate, ze rodič „drží“ dieťa nakrátko, nedovolí mu opustiť hniezdo, ale to sú veľmi špecifické situácie na dlhšiu individuálnu analýzu.
3. Ako sa prejavuje, keď je dospelý človek nevyzrelý? Môže byť napríklad impulzívny a rozhodovať sa bez zváženia, ako to robia deti? Alebo mu chýba empatia a vidí len seba, ako to je v nízkom veku detí ešte normálne? Vie prijať názor, ktorý je iný ako ten jeho? Alebo aké sú charakteristiky nedorasteného dospelého?
Narážate asi na obrazy puer aeternus, u žien puella, postavy ako Peter Pan, hrdina filmu Plechový bubienok, večný mladík, ockova princezná a pod. Vidíme ich dosť v okolí, aj u politikov, hercov, mediálne známych ľudí. V každom z nás drieme taká postavička, alebo ako vravel C.G.Jung archetyp, zaleží kedy ako sa prejaví, nakoľko nám zasahuje do života. Či je dominantná a už aj nám začína prekážať a pohoršuje okolie, alebo či občas v stesujúcom a zložitom živote prináša pohodové chvíle bez starostí, radostné hry, úľavu, tvorivú inšpiráciu, nové nápady.
Empatia, to je niečo výnimočné a špecificky ľudské. Ako ľahšie by sa nám všetkým žilo, keby sme si ju vedeli navzájom viac dopriať! Pre niekoho samozrejmosť, pre iného neznámy pojem, neznámy zážitok. Žiaľ, vidím to často pri práci s pármi, ako je pre dvojicu ťažké žiť so vzájomnou odlišnosťou, keď sa nedokážu pozrieť na vec očami toho druhého. Obaja sú ako vojaci v 1. svetovej vojne zabarikádovaní v bunkri svojich názorov, právd, hodnôt, emócií a zranení. Môj veľmi subjektívny pocit a postreh je, že empatia klesá aj rozširovaním času na sociálny virtuálnych sieťach. Nemáme prirodzenú psychickú adaptáciu na kontakt s ľuďmi, ktorých nikdy neuvidíme alebo vidíme len občas, povrchne. Iné podmienky zažívať empatiu mali deti na dedine, ulici keď sa denne spolu hrali, súperili, vymýšľali vylomeniny, spoločne sa tešili a báli, spolupracovali aj si ubližovali, zdieľali spoločné zážitky, než deti sediace každé inde u seba doma v bezpečí, píšuce si cez dotykové krabičky, vymieňajúc si názory, obrázky, videá. Virtuálny – nereálny priestor neposkytuje prirodzené spojenie v čomsi ľudskom, duševnom.
4. Môže si takýto človek udržať zdravý vzťah? Predstavme si situáciu, že mladý muž, tridsiatnik, je ešte stále len taký nedorastený chlapec, má fungovať v zdravom vzťahu so ženou, v ktorom si obaja majú byť rovnocenní? Prípadne naopak, mladá žena, ktorú rodičia nenaučili robiť zodpovedné rozhodnutia, lebo vždy všetko rozhodli za ňu, ako sa má vedieť správne rozhodnúť vo vzťahu a vedieť robiť kompromisy?
Na to žiaľ neviem odpovedať, neviem čo je to zdravý vzťah a správne rozhodnutia. Museli by se sa pozrieť na konkrétnych ľudí, konkrétnu dvojicu a skúmať ich situáciu, čo ich trápi, ako veci vidia oni, čo prežívajú, ako sa v tom cítia a aké sú ich možnosti aj ochota niečo zmeniť. Ľudia vytvárajú vzťahy skôr pocitovo, cítime či sme k niekomu priťahovaní či nie, a necháme sa unášať prúdom udalostí, postupne objavujú jeden druhého aj seba, niekde to ladí, nikde nie, ide to uniesť, alebo sa rozídeme.
5. A teraz trochu zostra - sú rodičia vinní za rozpadnuté manželstvá svojich detí?
Sú situácie, kedy napr. rodič ťažko znáša výber partnera/partnerky svojho dieťaťa, vtedy svojim pôsobením môže prispieť k rozpadu vzťahu a „záchrane“ svojho syna, dcéry. Sú to extrémne náročné situácie pre deti medzi dvoma kameňmi, kedy sa všetkými silami snažia byt zadobre s oboma strany ale nejde to. A taktiež špecifické vzťahy matka – syn, otec – dcéra, kde niekedy silne hlboké puto nevedome bráni nadviazať partnersky vzťah.
6. Ak my ako rodičia chceme, aby naše deti boli v živote šťastné a dokázali žiť v uspokojivom vzťahu, musíme ich naučiť skutočnej zodpovednosti a podporovať ich v tom, aby sa naučili robiť správne rozhodnutia sami? Aby sa naučili sa o seba skutočne postarať, nie len tak akože “montessori,” ako je teraz moderné?
To naozaj netuším, nie som odborník na výchovu a ani nikoho s takými schopnosťami nepoznám. Ľudia žijú tak ako vedia a môžu, máme každý rôznu „výbavu“ do partnerstva aj k výchove detí, a aj deti a situácie s nimi nám môžu otvárať nové svety a rozširovať priestor svojho poznania a vlastných možností. To je aj úlohou psychológie – nie vravieť čo je správne, normálne, ale pomáhať ľuďom vtedy, keď to potrebujú, hľadať, kde a ako sa môžu meniť. Univerzálne návody a rady neexistujú, už by sme sa dávno nimi všetci riadili. Sme rozdielni a to je na práci psychológov to čarovne a tvorivé, zažívať jedinečnosť a výnimočnosť každého z nás.
Koronavírus a duša fb, 2020
Tieto dni všetci čelíme čomusi novému a nečakanému, malým neviditeľným molekulám, ktoré nás bez rozdielu ohrozujú. Preskakujú z tela na telo a keď to ide, zničia ho. Väčšina sme svedkami prvej takejto rozsiahlej hrozby vo svojom živote. Nevieme ako sa zachovať, čo robiť, čo bude ďalej. Vírusy prinášajú nepríjemné zmeny a témy, ktoré nám nerobia dobre. Zrazu je beh života behom pár dní úplne iný ako doteraz, musíme meniť svoj režim, zvyky, rytmy. Vždy žijeme vo svete možností, ale aj nemožností a nutností. Epidémia je veľká sila zvonku, ktorá sa nás nič nepýta, len sa deje a núti. Vírusy sú staršie ako ľudstvo a po celé dejiny ľudia boli s nimi konfrontovaní. Z evolučného hľadiska máme psychickú výbavu epidémiám vzdorovať. Nútia nás ku zmene, aktivite, hľadaniu, prispôsobeniu sa. Zrazu sa musíme zomknúť, myslieť viac aj na druhých, pomáhať si, nedobrovoľne sa uskromniť. Menej "ja", viac "my". Konkurenčné prostredie a voľná súťaž asi viac podporuje to individuálne a narcistické v každom z nás, dosahovať, mať, získať, ukázať, užiť si. Kolektívna hrozba prebúdza zmysel pre spoluprácu, ochotu, komunitu, súcit, altruizmus, hlboké kmeňové inštinkty, kedy len v skupine, ktorá spolupracovala, sa dalo prežiť. Ak ide o prežitie ide všetko bokom - prežitie a reprodukcia sú najvyššími princípmi prírody.
Pandémia v nás prebúdza kolektívny strach, archetypálny pocit spoločného údelu, zážitok zrejme nový pre väčšinu z nás. Paradoxne v tom je spravodlivá, nerobí sociálne rozdiely. Je veľký rozdiel o niečom sa informovať a niečo reálne zažiť. Aký bol rozdiel vo vnímaní pandémie, kým bola tam ďaleko v Čine kdesi v neznámej provincii, a aké je to teraz, keď je zrazu tu medzi nami. V tom je vírus neúprosný - zažiješ to teraz celé, neujdeš tomu, nevieš ako dlho to potrvá, a nikdy na to nezabudneš, ak to prežiješ. A ostatní sú na tom rovnako.
Vírus nám každému nemilosrdne prináša domov tému smrti. Pripomína nám, aký je život vzácny a krehký. Istoty neexistujú, tie len falošní politici sľubujú, keď potrebujú hlasy naivných voličov. Obdobie dostatku, prosperity, mieru, rozvoja a komfortu nie je norma, je to len historická zhoda okolnosti, ktorú jediná zmutovaná molekula môže zmeniť na útrapy, odriekanie, strach, hromadnú paniku.
Strach zo smrti je téma, na ktorú nemáme riešenie, metódu, nepoznajú ju ani filozofi, náboženskí vodcovia, ani psychológovia, aj keď ju ľudstvo hľadá od nepamäti a rôzne ideológie ponúkajú svoje pohľady. Strach zo smrti nás núti sa zastaviť, byt viac so sebou, pozrieť sa hlbšie do svojej duše, na svoje bytie, na konečnosť života. Na niečo, čo nás presahuje. Všimnúť si vo svojom živote možno to, čo bolo doteraz prehliadané. Vždy sa môžeme pýtať: čo mi táto situácia chce povedať, čo prináša, čo ohrozuje, čo odo mňa chce? V ohrození inštinktívne vyhľadávame blízkosť iných, združujeme sa, a to je paradoxne to, čo teraz, keď chceme zastaviť šíreniu nákazy, nesmieme. Kto bol celý život zvyknutý sa niečím zaoberať a rozptyľovať, môže byť vystavený veľmi frustrujúcej zmene. Mnohí sú uvrhnutí do ťaživej samoty, izolácie. Priestor možností sa nám zmenšuje, vonkajšia sila určuje, čo musíme, čo s nami bude. Kríza prináša inakosť, možno až trýznivú, ale inakosť vždy bola aj bude súčasťou života každého z nás.
Aké úžasné výhody nám pomáhajú v modernej technologickej dobe! Skúsme si predstaviť to zdesenie a zúfalstvo našich predkov, keď boli svedkami postupného chradnutia a hromadného umierania a vôbec nemohli vedieť prečo, čo to spôsobuje, ako sa chrániť a čo robiť. Nemali vakcíny, štatistiky ani informácie minúta po minúte, ako nákaza prebieha v druhej doline. My všade vidíme kresby veľkej gule s výbežkami, pozrieme si animácie ako molekula vírusu napadne ľudské bunky, úplne rozumieme prenosu a vzniku ochorenia, vedci vyvíjajú protilátky, kreslia prognostické krivky, zhodujú sa ako sa účinne chrániť, politici poučení vývojom v iných krajinách vydávajú efektívne rozhodnutia, lekárske prístroje dýchajú za pacientov.
Nádej. Spolupráca. Súcit. Každé trápenie v sebe obsahuje aj nádej, že sa skončí. Máme veľkú nádej, že vydržíme a prežijeme, že budeme šťastní majitelia výhernej karty života. Stále si môžeme pomáhať, byť solidárni, spontánne vznikajú rôzne podporné komunitné aktivity. Doma ušité darované rúško sa stáva symbolom hlbokej ľudskej spolupatričnosti. Dokážeme súcitiť s ostatnými, aj s tými, ktorí nemali to šťastie nákazu prežiť, s ich pozostalými. Aj keď sa nemôžeme k sebe veľmi približovať fyzicky, potrebujeme sa navzájom. Malé molekuly môžu zabíjať, aj prebúdzať to dobré a šľachetné v nás.
Pandémia v nás prebúdza kolektívny strach, archetypálny pocit spoločného údelu, zážitok zrejme nový pre väčšinu z nás. Paradoxne v tom je spravodlivá, nerobí sociálne rozdiely. Je veľký rozdiel o niečom sa informovať a niečo reálne zažiť. Aký bol rozdiel vo vnímaní pandémie, kým bola tam ďaleko v Čine kdesi v neznámej provincii, a aké je to teraz, keď je zrazu tu medzi nami. V tom je vírus neúprosný - zažiješ to teraz celé, neujdeš tomu, nevieš ako dlho to potrvá, a nikdy na to nezabudneš, ak to prežiješ. A ostatní sú na tom rovnako.
Vírus nám každému nemilosrdne prináša domov tému smrti. Pripomína nám, aký je život vzácny a krehký. Istoty neexistujú, tie len falošní politici sľubujú, keď potrebujú hlasy naivných voličov. Obdobie dostatku, prosperity, mieru, rozvoja a komfortu nie je norma, je to len historická zhoda okolnosti, ktorú jediná zmutovaná molekula môže zmeniť na útrapy, odriekanie, strach, hromadnú paniku.
Strach zo smrti je téma, na ktorú nemáme riešenie, metódu, nepoznajú ju ani filozofi, náboženskí vodcovia, ani psychológovia, aj keď ju ľudstvo hľadá od nepamäti a rôzne ideológie ponúkajú svoje pohľady. Strach zo smrti nás núti sa zastaviť, byt viac so sebou, pozrieť sa hlbšie do svojej duše, na svoje bytie, na konečnosť života. Na niečo, čo nás presahuje. Všimnúť si vo svojom živote možno to, čo bolo doteraz prehliadané. Vždy sa môžeme pýtať: čo mi táto situácia chce povedať, čo prináša, čo ohrozuje, čo odo mňa chce? V ohrození inštinktívne vyhľadávame blízkosť iných, združujeme sa, a to je paradoxne to, čo teraz, keď chceme zastaviť šíreniu nákazy, nesmieme. Kto bol celý život zvyknutý sa niečím zaoberať a rozptyľovať, môže byť vystavený veľmi frustrujúcej zmene. Mnohí sú uvrhnutí do ťaživej samoty, izolácie. Priestor možností sa nám zmenšuje, vonkajšia sila určuje, čo musíme, čo s nami bude. Kríza prináša inakosť, možno až trýznivú, ale inakosť vždy bola aj bude súčasťou života každého z nás.
Aké úžasné výhody nám pomáhajú v modernej technologickej dobe! Skúsme si predstaviť to zdesenie a zúfalstvo našich predkov, keď boli svedkami postupného chradnutia a hromadného umierania a vôbec nemohli vedieť prečo, čo to spôsobuje, ako sa chrániť a čo robiť. Nemali vakcíny, štatistiky ani informácie minúta po minúte, ako nákaza prebieha v druhej doline. My všade vidíme kresby veľkej gule s výbežkami, pozrieme si animácie ako molekula vírusu napadne ľudské bunky, úplne rozumieme prenosu a vzniku ochorenia, vedci vyvíjajú protilátky, kreslia prognostické krivky, zhodujú sa ako sa účinne chrániť, politici poučení vývojom v iných krajinách vydávajú efektívne rozhodnutia, lekárske prístroje dýchajú za pacientov.
Nádej. Spolupráca. Súcit. Každé trápenie v sebe obsahuje aj nádej, že sa skončí. Máme veľkú nádej, že vydržíme a prežijeme, že budeme šťastní majitelia výhernej karty života. Stále si môžeme pomáhať, byť solidárni, spontánne vznikajú rôzne podporné komunitné aktivity. Doma ušité darované rúško sa stáva symbolom hlbokej ľudskej spolupatričnosti. Dokážeme súcitiť s ostatnými, aj s tými, ktorí nemali to šťastie nákazu prežiť, s ich pozostalými. Aj keď sa nemôžeme k sebe veľmi približovať fyzicky, potrebujeme sa navzájom. Malé molekuly môžu zabíjať, aj prebúdzať to dobré a šľachetné v nás.
Psychika ako prírodný proces Almanach analytickej psychológie Anima, 2017
Všetko živé okolo nás je produktom milióny rokov dlhého a veľmi pomalého procesu – evolúcie. Rastliny, živočíchy, ľudia, naše telá, aj naša psychika. To, čo sa tu doteraz zachovalo, „doputovalo“ až sem, je len zlomok všetkých živých foriem aké kedy na Zemi existovali. 99% všetkého živého už vyhynulo. Všetci, ktorí sme tu, sme šťastní výhercovia evolučnej hry, lebo je oveľa oveľa viac spôsobov a možností ako nebyť, než ako byť.
Všetky živé formy spája jedno – každá vlastnosť je prospešná, užitočná, pomáha a pomáhala organizmu prežiť a dať život ďalšej generácii. Rovnako sa môžeme pozerať aj na našu psychickú výbavu, naše schopnosti, správanie. Psychické funkcie sa u človeka nevyvinuli len tak pre nič za nič. Pomaly viac a viac odkrývame a spoznávame záhady našej mysle, ale väčšina z nej stále odoláva poznaniu. Vždy si ale môžeme položiť otázku – prečo sa to a to s ľuďmi deje? Prečo sme práve takí akí sme? Načo táto vlastnosť môže byť resp. niekedy mohla byť dobrá?
Naša psychika sa vytvárala veľmi dávno v čase mimo možnosti našej predstavivosti, v prostredí podstatne odlišnom, v akom žijeme teraz, v tzv. prostredí evolučných adaptácií - EEA (angl. „Environment of Evolutionary Adaptedness“). Niektoré psychické javy, „poruchy“ sa môžu javiť z nášho pohľadu zbytočné, nepochopiteľné, „choré“ ale kedysi mohli mať svoj zmysel a iste pomáhali našim predkom prežiť. Takéto myslenie nám ale nie je prirodzené, intuitívne všetko vnímame z pozície svojej doby, prostredia, kultúry, morálky.
C.G. Jung mal výnimočný dar veľmi citlivo vnímať jeho zmyslom dostupné prejavy psychiky, hĺbavo o všetkom premýšľať. Vo svojej genialite každý psychologický fenomén chápal ako produkt prírody, ako prírodný proces. K ľudskej psychike pristupoval s veľkou bázňou a rešpektom a už ako veľmi mladý ju začal skúmať vedecky, systematicky, experimentálne. Nemusel chodiť nikam ďaleko, „materiálom“ bol sebe sám, aj jeho pacienti. Keď niečo prežíval, zachytil v sebe, vždy sa pýtal aj prečo, odkiaľ, aký to môže mať zmysel? Prečo aj toto príroda vytvorila a ponúkla mi takýto zážitok? Otázky veľmi ťažké a odpovede ešte viac. Ľudská psychika je nehmatateľná, veľmi ťažko transformovateľná do sveta čísel, faktov, rovníc a pevne platných prírodných zákonov. Jung si toho bol vedomý a tušil, že nebude možné objaviť univerzálny návod, metódu, spôsob liečby hocijakého ľudského problému. To v dnešnom svete tisícov rýchlych a zaručene úspešných návodov na všetko nie je povzbudivá správa.
Jung zanechal po sebe ohromné myšlienkové aj literárne dielo, ale nie ucelenú a jasnú psychologickú „metódu“. Až jeho žiaci a nasledovníci spracovali základná koncepty analytickej psychológie. Jung si všimol určité fenomény spoločné všetkým ľuďom, tzv. archetypy, kolektívne nevedomie, ale aj tak vždy zdôrazňoval individuálny prístup ku každému človeku a vytváranie individuálnej psychológie pre každého pacienta.
Jung zomrel v r. 1961, len pár rokov pred tzv. druhou darwinovskou revolúciu, ktorá priniesla odhalenie kľúčových biologických princípov života, fungovania evolúcie až na úroveň génov. Táto teória veľmi zjednodušene hovorí, že všetko živé sa „snaží“ neustále o zvyšovanie tzv. evolučnej zdatnosti, fitness. (Tri základné charakteristiky fitness sú: zvýšená možnosť prežitia jednotlivca, zvýšená schopnosť reprodukcie a zvýšená možnosť prežitia a reprodukcie blízkych príbuzných. Jedinec s najvyšším fitness je nositeľom vlastností, ktoré sa budú šíriť v rámci druhu.) To sa samozrejme nedeje vedomím snažením organizmov, je to len prejav pomalého evolučného procesu, ktorý nemôžeme priamo pozorovať. Evolúcia sama o sebe je slepá, nemá žiadny cieľ, iba sa deje. Môžu prežívať živočíchy, ktoré sa nemenia milióny rokov, môže sa náhle objaviť nový druh, ktorý sa rýchlo šíri a ktorýkoľvek druh môže kedykoľvek vyhynúť (aj človek).
Ktovie, ako by Jung zakomponoval tieto poznatky do analytickej psychológie. Pochopenie podmienok a síl, kedy sa utvárala naša prirodzenosť pomáha pochopiť aj moderného človeka so všetkým, aký je, čo sa mu deje. Praveký jaskynný lovec doby kamennej sa svojimi mentálnymi schopnosťami v ničom neodlišoval od dnešného moderného človeka, mal rovnaký mozog a rovnaké inteligenčné schopnosti ako my. Mal iba menej skúseností a nemusel riešiť vo svojom živote toľko rozličných a zložitých situácií. Zmenili sa, a veľmi radikálne, prostredia, v akých sme žili a žijeme. Nedozvieme sa, v akých podmienkach sa formovala naša myseľ, vieme to len odhadnúť, ale nepriamo sa dozvedáme o nich stále viac. Naša myseľ je adaptovaná na dávne prostredie afrických saván, život v malých rodinne prepojených skupinách. Človek je adaptovaný na minulosť, nie na prítomnosť, ani nie na budúcnosť. Posledných 10 000 rokov zásadných kultúrno technologických zmien v histórii ľudstva je z pohľadu evolúcie menej než sekunda. Pomalá evolúcia a genetické zmeny nestihli sledovať zrýchľujúce sa tempo agrárnej, priemyselnej a informačnej revolúcie. Z tohto kontrastu pramení mnoho tzv. civilizačných chorôb aj individuálnych psychických „porúch“. Evolúcia nerobí „chyby“, nedovolí šíriť „poruchové“ gény, nič, čo by nebolo užitočné, životaschopné by sa nemohlo dodnes zachovať. Prírodný výber by takú vlastnosť už dávno „vyradil z hry“. Na to je dobré nezabúdať pri vnímaní akéhokoľvek psychického fenoménu, akokoľvek sa nám môže javiť nepochopiteľný a nevhodný. Vždy sa na všetko pozeráme zo svojho miesta moderných ľudí 21. storočia. Enormné úsilie ľudí testovať a zdokonaľovať diagnostické nástroje ľuďom nepriamo podsúva aj určitú predstavu psychickej „normálnosti“, ako to väčšina populácie má a akým smerom by mal byť jedinec „korigovaný“, ak sa príliš vymyká stredu Gaussovej krivky.
Život človeka ovplyvňuje veľa faktorov, dedičných aj socio-kultúrnych. Ľudia samozrejme neanalyzujú svoj život do detailov, nereflektujú svoje každodenné správanie, nezamýšľajú sa nad evolučnými tlakmi prírodného výberu, nad dávnym formovaním ľudskej prirodzenosti a životnými podmienkami našich predkov. Žijú svoje životy tu a teraz, ako vedia, ako môžu. Klient pozná svoj život a môže nájsť pre seba dôležité odpovede. Ak to situácii pomôže, v terapii môže klient počuť aj evolučný, prírodný pohľad na svoj problém, na fenomén, ktorý ho trápi, ktorý v modernej dobe pôsobí kontraproduktívne, ale kedysi dávno mohol byť jeho predkom užitočný a životne dôležitý. A paradoxne - aj vďaka tomu tu dnes môže byť. Napr. depresia - asi by sme ťažko našli niekoho, kto by sa jej účinkom tešil. V dávnych dobách, keď hlad bol bežnou súčasťou života, mohlo depresívne ničnerobenie, aj keď mučivé, šetriť energetické obmedzené zdroje a pomôcť prežiť nepriaznivé ťažké obdobie. Prežitie malo vyššiu (najvyššiu!) prioritu než pocit spokojnosti. Žiarlivosť je aj ochranou rodiny pred inváziou cudzích génov, stratou partnera. Hyperaktívni jedinci s poruchou pozornosti (ADHD) mohli byť kedysi výbornými lovcami, stopármi, vyhľadávačmi novej potravy, bojovníkmi a ochrancami kmeňa. Iste netušili, že raz budú musieť sedieť celé roky v uzavretých priestoroch s deťmi aj z nepriateľských kmeňov, budú nútení riešiť rovnice s odmocninami a snažiť sa pochopiť princípy elektromagnetického poľa.
Ako by vyzerali ľudské reťaze, keby každý z nás chytil svojho rodiča za ruku, ten svojho, ten svojho a tak ďalej? V evolúcii ide vždy primárne o prežitie a zachovanie línie života, nie o šťastný život jednotlivca naplnený uspokojenými potrebami a radosťami. Až s úsvitom vedomia, myslenia, reči sa začali vynárať otázky, na ktoré stále hľadáme odpovede. A aj to je prírodný proces.
Všetky živé formy spája jedno – každá vlastnosť je prospešná, užitočná, pomáha a pomáhala organizmu prežiť a dať život ďalšej generácii. Rovnako sa môžeme pozerať aj na našu psychickú výbavu, naše schopnosti, správanie. Psychické funkcie sa u človeka nevyvinuli len tak pre nič za nič. Pomaly viac a viac odkrývame a spoznávame záhady našej mysle, ale väčšina z nej stále odoláva poznaniu. Vždy si ale môžeme položiť otázku – prečo sa to a to s ľuďmi deje? Prečo sme práve takí akí sme? Načo táto vlastnosť môže byť resp. niekedy mohla byť dobrá?
Naša psychika sa vytvárala veľmi dávno v čase mimo možnosti našej predstavivosti, v prostredí podstatne odlišnom, v akom žijeme teraz, v tzv. prostredí evolučných adaptácií - EEA (angl. „Environment of Evolutionary Adaptedness“). Niektoré psychické javy, „poruchy“ sa môžu javiť z nášho pohľadu zbytočné, nepochopiteľné, „choré“ ale kedysi mohli mať svoj zmysel a iste pomáhali našim predkom prežiť. Takéto myslenie nám ale nie je prirodzené, intuitívne všetko vnímame z pozície svojej doby, prostredia, kultúry, morálky.
C.G. Jung mal výnimočný dar veľmi citlivo vnímať jeho zmyslom dostupné prejavy psychiky, hĺbavo o všetkom premýšľať. Vo svojej genialite každý psychologický fenomén chápal ako produkt prírody, ako prírodný proces. K ľudskej psychike pristupoval s veľkou bázňou a rešpektom a už ako veľmi mladý ju začal skúmať vedecky, systematicky, experimentálne. Nemusel chodiť nikam ďaleko, „materiálom“ bol sebe sám, aj jeho pacienti. Keď niečo prežíval, zachytil v sebe, vždy sa pýtal aj prečo, odkiaľ, aký to môže mať zmysel? Prečo aj toto príroda vytvorila a ponúkla mi takýto zážitok? Otázky veľmi ťažké a odpovede ešte viac. Ľudská psychika je nehmatateľná, veľmi ťažko transformovateľná do sveta čísel, faktov, rovníc a pevne platných prírodných zákonov. Jung si toho bol vedomý a tušil, že nebude možné objaviť univerzálny návod, metódu, spôsob liečby hocijakého ľudského problému. To v dnešnom svete tisícov rýchlych a zaručene úspešných návodov na všetko nie je povzbudivá správa.
Jung zanechal po sebe ohromné myšlienkové aj literárne dielo, ale nie ucelenú a jasnú psychologickú „metódu“. Až jeho žiaci a nasledovníci spracovali základná koncepty analytickej psychológie. Jung si všimol určité fenomény spoločné všetkým ľuďom, tzv. archetypy, kolektívne nevedomie, ale aj tak vždy zdôrazňoval individuálny prístup ku každému človeku a vytváranie individuálnej psychológie pre každého pacienta.
Jung zomrel v r. 1961, len pár rokov pred tzv. druhou darwinovskou revolúciu, ktorá priniesla odhalenie kľúčových biologických princípov života, fungovania evolúcie až na úroveň génov. Táto teória veľmi zjednodušene hovorí, že všetko živé sa „snaží“ neustále o zvyšovanie tzv. evolučnej zdatnosti, fitness. (Tri základné charakteristiky fitness sú: zvýšená možnosť prežitia jednotlivca, zvýšená schopnosť reprodukcie a zvýšená možnosť prežitia a reprodukcie blízkych príbuzných. Jedinec s najvyšším fitness je nositeľom vlastností, ktoré sa budú šíriť v rámci druhu.) To sa samozrejme nedeje vedomím snažením organizmov, je to len prejav pomalého evolučného procesu, ktorý nemôžeme priamo pozorovať. Evolúcia sama o sebe je slepá, nemá žiadny cieľ, iba sa deje. Môžu prežívať živočíchy, ktoré sa nemenia milióny rokov, môže sa náhle objaviť nový druh, ktorý sa rýchlo šíri a ktorýkoľvek druh môže kedykoľvek vyhynúť (aj človek).
Ktovie, ako by Jung zakomponoval tieto poznatky do analytickej psychológie. Pochopenie podmienok a síl, kedy sa utvárala naša prirodzenosť pomáha pochopiť aj moderného človeka so všetkým, aký je, čo sa mu deje. Praveký jaskynný lovec doby kamennej sa svojimi mentálnymi schopnosťami v ničom neodlišoval od dnešného moderného človeka, mal rovnaký mozog a rovnaké inteligenčné schopnosti ako my. Mal iba menej skúseností a nemusel riešiť vo svojom živote toľko rozličných a zložitých situácií. Zmenili sa, a veľmi radikálne, prostredia, v akých sme žili a žijeme. Nedozvieme sa, v akých podmienkach sa formovala naša myseľ, vieme to len odhadnúť, ale nepriamo sa dozvedáme o nich stále viac. Naša myseľ je adaptovaná na dávne prostredie afrických saván, život v malých rodinne prepojených skupinách. Človek je adaptovaný na minulosť, nie na prítomnosť, ani nie na budúcnosť. Posledných 10 000 rokov zásadných kultúrno technologických zmien v histórii ľudstva je z pohľadu evolúcie menej než sekunda. Pomalá evolúcia a genetické zmeny nestihli sledovať zrýchľujúce sa tempo agrárnej, priemyselnej a informačnej revolúcie. Z tohto kontrastu pramení mnoho tzv. civilizačných chorôb aj individuálnych psychických „porúch“. Evolúcia nerobí „chyby“, nedovolí šíriť „poruchové“ gény, nič, čo by nebolo užitočné, životaschopné by sa nemohlo dodnes zachovať. Prírodný výber by takú vlastnosť už dávno „vyradil z hry“. Na to je dobré nezabúdať pri vnímaní akéhokoľvek psychického fenoménu, akokoľvek sa nám môže javiť nepochopiteľný a nevhodný. Vždy sa na všetko pozeráme zo svojho miesta moderných ľudí 21. storočia. Enormné úsilie ľudí testovať a zdokonaľovať diagnostické nástroje ľuďom nepriamo podsúva aj určitú predstavu psychickej „normálnosti“, ako to väčšina populácie má a akým smerom by mal byť jedinec „korigovaný“, ak sa príliš vymyká stredu Gaussovej krivky.
Život človeka ovplyvňuje veľa faktorov, dedičných aj socio-kultúrnych. Ľudia samozrejme neanalyzujú svoj život do detailov, nereflektujú svoje každodenné správanie, nezamýšľajú sa nad evolučnými tlakmi prírodného výberu, nad dávnym formovaním ľudskej prirodzenosti a životnými podmienkami našich predkov. Žijú svoje životy tu a teraz, ako vedia, ako môžu. Klient pozná svoj život a môže nájsť pre seba dôležité odpovede. Ak to situácii pomôže, v terapii môže klient počuť aj evolučný, prírodný pohľad na svoj problém, na fenomén, ktorý ho trápi, ktorý v modernej dobe pôsobí kontraproduktívne, ale kedysi dávno mohol byť jeho predkom užitočný a životne dôležitý. A paradoxne - aj vďaka tomu tu dnes môže byť. Napr. depresia - asi by sme ťažko našli niekoho, kto by sa jej účinkom tešil. V dávnych dobách, keď hlad bol bežnou súčasťou života, mohlo depresívne ničnerobenie, aj keď mučivé, šetriť energetické obmedzené zdroje a pomôcť prežiť nepriaznivé ťažké obdobie. Prežitie malo vyššiu (najvyššiu!) prioritu než pocit spokojnosti. Žiarlivosť je aj ochranou rodiny pred inváziou cudzích génov, stratou partnera. Hyperaktívni jedinci s poruchou pozornosti (ADHD) mohli byť kedysi výbornými lovcami, stopármi, vyhľadávačmi novej potravy, bojovníkmi a ochrancami kmeňa. Iste netušili, že raz budú musieť sedieť celé roky v uzavretých priestoroch s deťmi aj z nepriateľských kmeňov, budú nútení riešiť rovnice s odmocninami a snažiť sa pochopiť princípy elektromagnetického poľa.
Ako by vyzerali ľudské reťaze, keby každý z nás chytil svojho rodiča za ruku, ten svojho, ten svojho a tak ďalej? V evolúcii ide vždy primárne o prežitie a zachovanie línie života, nie o šťastný život jednotlivca naplnený uspokojenými potrebami a radosťami. Až s úsvitom vedomia, myslenia, reči sa začali vynárať otázky, na ktoré stále hľadáme odpovede. A aj to je prírodný proces.
EVOLÚCIA KOLEKTÍVNEHO NEVEDOMIA Medzi břehy, 2013
Prečo sú ľudia takí, akí sú, prečo sa správajú tak, ako sa správajú, a nie ináč? Prečo funguje naša myseľ tak, ako funguje? Tieto otázky asi trápili ľudí už dávno, ale ako prvý ich verejne vyslovil filozof David Hume. Zamýšľal sa nad jednoduchou otázkou ľudskej podstaty, čo je človeku prirodzené, čo máme všetci spoločné. Aj keď sme všetci iní a jedineční, máme aj veľa spoločného, rovnakého.
Tento spoločný základ, existenciu rovnakých psychických oblastí spoločných všetkým ľuďom predpokladal aj C.G. Jung a označil ho ako kolektívne nevedomie. „Zvolil som výraz kolektívny, pretože toto nevedomie nemá individuálny, ale všeobecný charakter, to znamená, že má na rozdiel od osobnej psýché obsahy a spôsoby správania, ktoré sú všade a vo všetkých indivíduách cum grano salis (s istým obmedzením) rovnaké. Inými slovami, je vo všetkých ľuďoch identické a tým tvorí v každom existujúci všeobecný duševný základ nadosobnej povahy“ (Jung, Výbor z díla II, 1997). Správne predpokladal, že kolektívne nevedomie, spoločná „skúsenosť“ ľudstva sa prenáša génmi a už vo svojej dobe sa nič netušiac zaradil aj k evolučným psychológom. To, čo Jung nazval kolektívnym nevedomím, moderná evolučná psychológia označuje ako špecializované mentálne moduly – vrodené psychické štruktúry.
Jung označil jednotlivé komponenty kolektívneho nevedomia ako archetypy. Dôkazy o ich existencii nachádzal v mýtoch, legendách, snoch a prejavoch duševných chorôb u príslušníkov najrôznejších kultúr. Nikde ale neuvádza, ako a prečo sa toto nevedomie utváralo, šírilo a ako nadobudlo dnešnú podobu. Ani nemohol - v jeho dobe neboli ešte známe princípy genetických prenosov a pôsobenia, a aj keď už bola známa Darwinova a Wallaceova evolučná teória života, vedci skúmali jej opodstatnenosť skôr na telesných formách živočíchov. Na ľudskú psychiku sa pozeralo ako na fenomén taký, aký je, v snahe vysvetliť jej fungovanie z pohľadu moderného človeka, jeho sveta, v ktorom žije tu a teraz.
Až v 70. rokoch 20. storočia v rámci tzv. druhej darwinovskej revolúcie, neodarwinizmu, sa začalo otvorene hovoriť aj ľudskej psychike ako o výsledku milióny rokov trvajúceho evolučného procesu. Vznikla nová veda, ktorej názov sa po označeniach behaviorálna ekológia, darwinovská antropológia, evolučná psychiatria, ustálil ako evolučná psychológia. „Jadrom evolučnej psychológie je téza, že všetci ľudia na Zemi majú vo svojich mozgoch vnútorné oblasti (moduly, mentálne orgány, archetypy) vybavené špecifickým poznaním, ktoré im pomáha adaptovať sa na miestne podmienky. Sú to vysoko špecializované oblasti, ktoré sú aktivované v prípade potreby určitej informácie. Pri aktivácii sa vysielajú špecifické inštrukcie, ktoré sú výsledkom evolúcie našich predkov. Evolučná psychológia sa snaží priniesť nový pohľad na problémy vzťahu medzi pohlaviami, násilníctva a zločinu, vznik predsudkov, medzigeneračné konflikty, rasovú a náboženskú neznášanlivosť, problémy vzťahov medzi národmi a štátmi“ (Gálik, 2000, s. 55).
Psychológovia aj biológovia začali postupne odmietať myšlienku, že človeka možno rozdeliť na psychickú myseľ (dušu) a biologické telo. Od tohto názoru už nebolo ďaleko k poznaniu, že ak evolúcii podliehajú telá, budú jej podliehať aj duševné schopnosti. Psychické funkcie sa u človeka nevyvinuli len tak pre nič za nič. „Zavedenie evolučnej perspektívy spôsobilo zásadnú zmenu v predmete psychológie. Tradičná doména - popis a analýza štruktúry duše - prestala byť pri tomto prístupe dôležitou. Vynorili sa otázky súvisiace s nesmierne zaujímavými predstavami funkčnej (adaptívnej) evolúcie. Psychológovia sa už naďalej neuspokojili s jednoduchou analýzou štruktúry mysle a začali sa pýtať na funkcie rôznych duševných procesov. Ako súvisia rôzne schopnosti mysle s prežitím jednotlivca?“ (Michel - Mooreová, 1995, s. 20).
Funkční psychológovia sa začali intenzívne zaujímať o pozorovateľné správanie jednotlivcov. Postupne zisťovali, že správanie je dôležitým prostriedkom k nastoleniu vzťahov živočícha k prostrediu a štúdium správania umožňuje uchopiť problémy psychológie aj biologickými metódami. Zvieratá sa stali dôležitými modelmi pre pochopenie psychiky človeka. „Myšlienka príbuznosti človeka s inými živými bytosťami bola zároveň pohoršujúca aj vzrušujúca a bola na prelome storočí pretriasaná nielen vo vedeckých kruhoch, ale aj v kazateľniach a súdnych sieňach. Dávala nádej, že štúdium súčasných živočíchov poskytne predstavu o správaní našich zvieracích predkov a tým aj vhľad do základov ľudskej prirodzenosti. Historická povaha evolučnej teórie psychológom naznačovala, že základné charakteristiky ľudskej mysle mali svoje rané štádiá, ktoré musia byť dodnes pozorovateľné u súčasných zvierat. K tomuto záveru dospel aj samotný Darwin a začal sa usilovať o odhalenie predchodcov ľudského duševna“ (Michel - Mooreová, 1999, s. 21).
Darwinova teória sa pevne usadila v prírodných vedách a úspešne odolávala všetkým pokusom o vyvrátenie, najmä z radov tzv. kreacionistov, hlásiacich sa k myšlienke stvorenia sveta a všetkého živého. Až po vyše stodesiatich rokoch sa Darwinova teória dočkala zásadnej zmeny - doplnenia, ktoré vedci označujú ako tzv. druhú darwinovskú revolúciu alebo neodarwinizmus.
Priamy vplyv na vznik evolučnej psychológie mali práce vedcov Williama Hamiltona, Georgea Williamsa, Roberta Triversa a Johna Maynarda Smitha, ktorí svojimi prácami v rokoch 1963 až 1974 odkryli dovtedy netušené možnosti pohľadu na teóriu prírodného výberu Charlesa Darwina.
Do čias Charlesa Darwina a Alfreda Russela Wallacea (A. R. Wallace prišiel na myšlienku evolúcie v rovnakom čase a nezávisle od Darwina, Darwin sa ale preslávil vydaním knihy O pôvode druhov) sa všetko živé v prírode vysvetľovalo ako nemenné, stvorené vyššou nadprirodzenou silou. Rastliny a zvieratá sa nevyvíjali ani nevymierali, všetky mali svoje stabilné miesto a navzájom tvorili obdivuhodnú rovnováhu. Darwin si na svojej prelomovej ceste okolo sveta na lodi Beagle všimol nápadné rozdiely aj podobnosti rôznych druhov zvierat v rôznych prostrediach, v ktorých žili. Začal podrobnejšie študovať niektoré druhy, najmä vtáky, u ktorých nachádzal veľmi bohatú variabilitu rôznych znakov. V revolučnom diele O pôvode druhov (1859) vyslovil myšlienku, že život sa vyvíja z jednoduchších foriem k zložitejším, že druhy a jedince sa adaptujú na meniace sa prostredie a tzv. prírodný (prirodzený) výber umožní prežiť len najzdatnejším jedincom, najlepšie prispôsobeným daným podmienkam.
Darwin vedel, že rodičia a potomkovia sa od seba líšia a žiadne dva jedince nie sú úplne rovnaké. Donedávna uznávaný názor, tzv. lamarckizmus (podľa prírodovedca Jeana Baptistua de Lamarcka, 1744 - 1829), vysvetľoval tento jav neustálej zmeny ako nevyhnutnosť pokroku a snahu organizmov o sebazdokonaľovanie. Jedným z dôsledkov týchto myšlienok bol aj názor o priamom vplyve života zvieraťa na vlastnosti potomkov. Žirafe narástol dlhý krk preto, lebo sa jej predkovia naťahovali za vysoko rastúcou potravou. Tie žirafy, ktoré sa natiahli najviac, získali viac potravy, úspešnejšie prežili a zanechali potomkov s dlhšími krkmi. Krky sa žirafám takýmto mechanizmom postupne predlžovali. Tento názor je logický a rozšírený u laickej verejnosti dodnes. Lenže po objave génov a DNA sa zistilo, že správanie jedinca nemôže mať vplyv na genetickú informáciu potomkov.
Teória sebeckého génu (podľa R. Dawkinsa mal na ňu najväčší vplyv William D. Hamilton - zomrel 7. 3. 2000 vo veku 63 rokov) prekonala doterajšiu myšlienku klasického prírodného výberu, podľa ktorého živočíšne druhy medzi sebou neustále súperia (o teritórium, o potravu, o evolučné výhody atď.) a prežívajú len tie najzdatnejšie, ktoré prežili na úkor druhov slabších. Podľa tejto teórie líška súperí so zajacmi, kto prežije na spoločnom území, lenže ak klesne počet zajacov, mnoho líšok zahynie hladom. Selekčný tlak pôsobí len medzidruhovo, v prospech celého druhu alebo skupiny, a prežitie druhu je dôležitejšie ako prežitie jednotlivca. Tak sa aj vysvetľovali mnohé prípady sebaobetovania jednotlivca v živočíšnej ríši, napr. smrť včely, keď vypustí žihadlo do nepriateľa (Lorenz, 1992). Táto teória nedokázala vysvetliť jeden zvláštny jav v prírode - úlohu sterilných jedincov u sociálne žijúceho hmyzu (včely, mravce, termity). Prečo by selekčný tlak dovolil prežiť jedincom, ktorí nemôžu mať potomkov?
Myšlienka teórie sebeckého génu je trochu šokujúca, ale jednoduchá: silou, ktorá hýbe všetkým živým v prírode, je gén - je to entita, určitý úsek na molekule DNA, ktorý má jeden jediný cieľ - replikovať sa, dostať sa do ďalšej generácie.
Keďže v génoch je ukrytá informácia o výstavbe a funkcii každej bunky, gén ovplyvňuje správanie buniek, v konečnom dôsledku celý organizmus, v ktorom sa nachádza tak, aby sa úspešne kopíroval a množil, t. j. mal čo najviac reprodukujúcich sa potomkov. Každý organizmus, každé telo, každý živočích, aj človek, je len dopravným prostriedkom, vehiklom, pomocou ktorého sa gény chcú a môžu replikovať, t. j. dostať sa do ďalšieho tela. Organizmus je svojím spôsobom úspešnou koalíciou spolupracujúcich génov, ktoré súperia s inými organizmami, lebo tie sú nositeľmi génov konkurenčných. Ciele sú rovnaké, ale priestor a energetické zdroje obmedzené. Každý jedinec súperí v prvom rade s jedincami vlastného druhu, lebo s nimi je kvôli druhovej príbuznosti najviac v kontakte a práve tí predstavujú pre neho najväčšie ohrozenie a najväčšiu konkurenciu.
Obrazne povedané, antilopa neuteká pred gepardom, aby si zachránila život, ale snaží sa utekať rýchlejšie ako ostatné antilopy, lebo gepard zožerie len tú najpomalšiu. Najpomalšia antilopa sa nedožije potomkov, jej gény sa nebudú ďalej množiť, iba gény rýchlych antilop, ktoré unikli predátorom. Rovnako gepard sa snaží byť rýchlejší a silnejší ako iné gepardy. Ak bol úspešný, lepší ako ostatní, t.j. aj geneticky kvalitnejší, zabezpečil si teritórium, ktoré poskytne dostatok potravy jeho partnerkám a nakoniec aj čo najväčšiemu počtu jeho potomkov. Situáciu génového súperenia môžeme prirovnať k neustálym pretekom v zbrojení alebo k boju medzi softvérovými firmami a šíriteľmi počítačových vírusov, výrobcami autoalarmov a zlodejmi áut, kde niet nikdy víťaza ani porazeného.
Pohlavne rozmnožujúci sa živočích odovzdáva svojmu potomkovi polovicu svojich génov, polovicu samec a polovicu samička. Súrodenci majú tiež polovicu rovnakých génov, bratranci jednu osminu atď., preto napr. pri ohrození si rodinní príbuzní pomáhajú navzájom oveľa intenzívnejšie ako cudzí s cudzími, ktorí navzájom nezdieľajú žiadne spoločné gény.
Teória sebeckých génov vysvetľuje aj problém vyššie zmienených sterilných kást niektorých spoločenstiev hmyzu: sterilní potomkovia síce neplodia ďalších potomkov, ale pomáhajú svojím plodným súrodencom pri výchove a obžive ich potomkov, s ktorými zdieľajú tiež určitú časť spoločných génov. Počítačové simulácie z teórie hier potvrdili, že táto evolučná stratégia je výhodná len pri spoločenstvách s veľmi veľkým počtom jedincov, čo hmyzie spoločenstvá spĺňajú (Dawkins, 1999).
Zmena vlastností živočícha, ktorá môže byť pre neho výhodnou, sa môže udiať len pri meióze (vzniku pohlavných buniek) a pri oplodnení - počas splynutia genetických obsahov spermie a vajíčka, kedy dochádza k náhodným zmenám genetickej informácie. Nová vlastnosť, ktorá sa takto objaví, môže zvýhodniť svojho nositeľa voči ostatným, ale aj znevýhodniť a zapríčiniť napr. určitý handicap alebo predčasnú smrť. Zmeny sú spôsobené nedokonalosťou kopírovania, chybami v prenose, tzv. informačným šumom.
Jedinec, ktorého nová vlastnosť zvýhodní pred ostatnými, sa bude v konečnom dôsledku úspešnejšie množiť a jeho potomkovia prenesú novú vlastnosť ďalším a ďalším generáciám. Diferenčnú výhodu medzi jednotlivcami označujeme ako genetickú spôsobilosť - fitness (angl. zdatnosť). Tri základné charakteristiky fitness sú zvýšená možnosť prežitia jednotlivca, zvýšená schopnosť reprodukcie a zvýšená možnosť prežitia a reprodukcie blízkych príbuzných. Jedinec s najvyšším fitness je nositeľom vlastností, ktoré sa budú najúspešnejšie šíriť v rámci druhu (Wilson, 1993).
Nemôže teda platiť lamarckovský názor, podľa ktorého činnosť a život jednotlivca majú vplyv na jeho gény. Žirafe v našom príklade nenarástol dlhý krk preto, že sa naťahovala za potravou vysoko na stromoch, ale náhodne jednej žirafe narástol dlhší krk a zvýhodnil ju pred ostatnými. Získala viac potravy, zlepšil sa jej fitness a zanechala aj viac zdatných potomkov.
Podobne, ak budem celý život študovať japončinu, neznamená to, že môj potomok po mne zdedí gény pre tento jazyk. O génoch, ktoré odovzdáme svojim potomkom, sa rozhodlo už v okamihu nášho oplodnenia.
Richard Dawkins (1999) označil toto správanie génov pre lepšie pochopenie ako „sebecké“. Samozrejme, je to len antropomorfizmus, samotný gén je len pár molekúl DNA, nemá žiadny rozum, žiadnu vôľu, má len určité atribúty. Manipuluje svojím nositeľom tak, aby ho „donútil“ (napr. človeka zaľúbenosťou) k rozmnožovaniu. Na známu otázku: „Čo bolo skôr: vajce alebo sliepka?“, táto teória odpovedá, že vajce, z ktorého sa vyliahne sliepka, aby splodila ďalšie vajce (Dawkins, 1999).
Život na Zemi sa začal kedysi pred 3-4 miliardami rokov v praoceáne zhlukovaním molekúl do zložitejších zlúčenín. Molekuly postupom času získali základnú vlastnosť živej hmoty - začali sa postupne deliť. Tento proces menil formy živej hmoty na stále zložitejšie. Evolúcia je veľmi, veľmi, veľmi pomalý, náhodný a „slepý“ proces, za jeden ľudský život prakticky nepozorovateľný i ťažko predstaviteľný. Nemá žiaden cieľ, predurčenosť, ako vytvorenie „vyšších“ foriem života, inteligencie, na konci ktorého stojíme my, ľudia. Evolúcia, prírodný výber, sa živým organizmom iba deje.
Niektoré formy sa dokázali úspešne adaptovať na meniace sa prostredie, niektoré formy sa vyvinuli do stálej podoby a prežívajú milióny rokov aj bez zmien, ako tzv. živé fosílie (žraloky, šváby, lalokoplutvé ryby), a niektoré formy, ktorých bola drvivá väčšina, nedokázali zmeny prežiť a vyhynuli. Ako uvádza Raup (1995), 99,9 % druhov, ktoré kedy obývali našu planétu, už vyhynulo. Všetky doteraz žijúce organizmy sú svojím spôsobom šťastné výnimky a sú iba pokračovaním úspešných línií replikujúcich sa génov - organizmov, ktoré sa dokázali za každých okolností reprodukovať.
Podľa najnovších rozsiahlych výskumov sekvencií ľudskej mitochondriálnej DNA sme všetci potomkami malej skupiny predkov žijúcej pred 150-200 tisíc rokmi, potomkami siedmich matiek resp. jeden matky, tzv. pravekej Evy (Sykes, 2004). Keby každý z nás chytil za ruku svoju matku a tá zase svoju, ľudské reťaze sa po čase začnú spájať a nakoniec ako jedna línia dorazia k jedinej žene, k jedinému ľudskému páru (rovnako by reťaz dorazila na to isté miesto aj po otcovskej línii). Život týchto dvoch ľudí, ich vlastnosti, psychika, genetická výbava majú vplyv na celú súčasnú populáciu ľudstva.
Ak chceme poznať podstatu našej psychiky, mali by sme skúmať život našich predkov v ich pôvodnom prostredí, odlišnom od toho, v akom dnes žijeme – v tzv. prostredí evolučných adaptácií EEA (angl. „Environment of Evolutionary Adaptedness“). To ale reálne nie je možné, pôvodné prostredie môžeme skúmať len nepriamymi metódami. Človek je adaptovaný na minulosť, nie na prítomnosť, ani nie na budúcnosť. Aj tu môžeme nachádzať príčinu mnohých psychických aj tzv. civilizačných ochorení.
Ako asi vyzeralo pôvodné prostredie, na ktoré sa človek adaptoval? Je isté, že bolo úplne odlišné od nášho súčasného prostredia. Náš predok podľa dostupných zdrojov žil v prostredí afrických saván, bol zberačom plodov a lovcom menších zvierat. Žil v malých, 20-30 členných skupinách. V dôsledku klimatických zmien, ku ktorým došlo pred 5-7 miliónmi rokov, tropické lesy začali ustupovať a na ich mieste sa objavovali trávnaté stepi, savany. Stromy predkom už neposkytovali dostatočnú ochranu, museli sa pohybovať po otvorenej stepi. „Socioekológovia dokázali, že čím je životné prostredie druhu otvorenejšie, tým väčšiu skupinu druh vytvorí“ (Ridley, 1999, s. 162). Na otvorených pláňach sa hominidi stávali ľahkou korisťou šeliem. Prítomnosť predátorov, veľkých šeliem, mala zrejme nezanedbateľný vplyv na našu evolúciu - aj dnešný človek cíti určitú bázeň pri kontakte s nimi.
Jedinú ochranu poskytovala skupina: indivíduá žijúce osamelo, ani menšie rodiny nemali veľa šancí na prežitie. Skupina poskytovala ochranu a možnosť ľahšieho získania obživy. Skupina mala vodcu, uznávanú a rešpektovanú autoritu. Iné skupiny boli vnímané ako nepriateľské, predstavovali hrozbu a konkurenciu v získavaní potravy i žien (archetyp xenofóbie).
V záujme prežitia jednotlivca bolo identifikovať sa so svojou skupinou, prijať jej spôsob života, byť konformný k názorom iných členov, považovať svoju skupinu za dôležitejšiu a lepšiu ako iné, nechať sa strhnúť k súťaži a boju s inými skupinami.
Dochádzalo k určitej deľbe práce. Ženy sa viac venovali deťom, získavaniu nepohyblivej a predvídateľnej potravy (plodov), častejšie zostávali na jednom mieste. Muži sa venovali skupinovému lovu pohyblivej a nepredvídateľnej zveri a získavaniu žien, na dlhšie obdobie opúšťali tábor. Dnešní muži dosahujú lepšie výsledky v riešení orientačných a priestorových úloh, ženy sú lepšie vo verbálnych testoch - boli častejšie spolu a zrejme mali viac možností spolu komunikovať. Feministické hnutia za zrovnoprávnenie mužov a žien sú chvályhodné, nemôžu však odstrániť určité rozdiely medzi pohlaviami. Rozdielnosť nemusí znamenať nerovnoprávnosť.
Ženy v dospelosti skôr opúšťali skupinu, muži zostávali v blízkosti príbuzných. Postupne sa formoval párový spôsob spolužitia s príležitostnou neverou, častejšou u mužov.
Kováč (1999, s. 460) opisuje nášho predka podrobnejšie:
Anatomicky, správaním a inteligenciou nebol asi príliš odlišný od dnešných šimpanzov. Pomerne dobre rozvinutý nervový systém slúžil nášmu predkovi k vizuálnej orientácii a koordinácii pohybov. Rýchlo a podstatne zdokonaľovaný prirodzeným výberom získal v savane ďalšie funkcie: umožnil zhotovovanie nástrojov pre lov, zber a obranu, koordináciu činností v sociálnych skupinách, stimuláciu motorickej činnosti, predvídanie, plánovanie, myslenie. Prirodzený výber nás selektoval na život v skupinách - človek je sociálny, skupinový živočích.
Prostredie savany bolo premenlivé, užitočné bolo získavať o ňom čo najviac údajov, neustále sa pýtať: „Čo ak? Čo keby?“ Z človeka urobila evolúcia zvedavého, exploratívneho živočícha.
Zároveň však bolo potrebné orientovať sa, vyznať sa v prostredí. Každý výklad, akokoľvek zjednodušený, bol z hľadiska prežitia výhodnejší než dezorientácia. Nemožnosť vyznať sa v prostredí, kognitívny chaos bol zdrojom silných negatívnych emócií. Človek má inštinktívnu, biologickou evolúciou vnútenú potrebu rozumieť svetu okolo seba.
Pri obmedzených schopnostiach úplný výklad sveta nebol možný - zrodil sa mýtus, človek je mýtofil. Jeho pohľad na svet je súborom vier o pravde, o ktorých je natoľko presvedčený, že ich veľmi ťažko v priebehu individuálneho života modifikuje.
Na nášho predka číhalo stále nebezpečenstvo. Zosilňovalo jeho plachosť do podoby vystrašenosti. Skupinovosť nebola len dôsledkom spolupráce pri love, zbere a obrane. V skupine sa zmenšoval individuálny strach, získaval sa pocit bezpečia, ktorý sa znásoboval dôverou v silného a sebavedomého vodcu skupiny. Kult osobnosti (archetyp hrdinu) má svoje korene v našej biologickej výbave. Kováč (1999) napokon označuje človeka štyrmi typickými vlastnosťami: bojazlivý tvor, skupinový živočích, vyhľadávač slasti a mýtofil.
Aby človek prežil v savane v konkurencii s inými skupinami ľudí a veľkými cicavcami, musel „vynájsť“ špeciálne mentálne štruktúry na uľahčenie riešenia každodenných úloh: ako nájsť potravu, uloviť zviera, vybrať vhodného sexuálneho partnera, dohodnúť sa s členmi skupiny, rozlišovať, s kým spolupracovať a koho zabiť, ako vychovať potomkov, brániť sa pred agresiou a úskokmi iných, nájsť vhodné miesto na usadenie, čeliť útoku dravých zvierat či prírodným živlom a pod.
Ako sme ukázali vyššie, reálne poznaná a zažitá skúsenosť neprechádza do DNA a do potomkov. Menili sa len mentálne štruktúry, rovnako ako ľudské telo, postupne, vo veľmi dávnych a pomalých evolučných krokoch, v prostredí odlišnom od súčasného. Smerovanie týchto krokov sa mohlo náhodne meniť pri oplodnení vajíčka spermiou a praktický život takéhoto jedinca potom „rozhodol“, či daná vlastnosť alebo zmena bude pre neho reprodukčne výhodná, zvýši jeho fitness a či sa táto zmena prenesie do ďalších generácii, na celú populáciu. S veľkou pravdepodobnosťou v dávnej histórii vznikli aj iné ľudské mentálne moduly, archetypy. Je ťažko si ich predstaviť - mohli istý čas byť súčasťou istej skupiny ľudí, ale títo ľudia nezanechali dodnes žiadnych potomkov, vyhynuli. Tak funguje prírodný výber. Za iných možno nepatrne iných, historických súvislostí by bola naša psychika značne odlišná od terajšej ako ju poznáme dnes sami na sebe.
Kolektívna skúsenosť ľudstva nie je nejaká univerzálna éterická banka, vznášajúce sa pole, vekmi napĺňané príbehmi predkov, na ktoré sme my teraz určitým spôsobom napojení (resp. vplyvom moderných technológií strácame spojenie, ktoré bolo pre dávne kultúry prirodzené ako predstava tzv. „vyššej múdrosti“ predkov) a z ktorého my teraz čerpáme „poznanie“, vnuknutia a riešenie našich situácií. Táto romantická predstava je dodnes inštinktívne často prijímaná, populárna v mnohých názorových smerov new age, filmoch a pod.
Evolučná perspektíva môže obohatiť prácu psychológov novým pohľadom na človeka – aj keď ich pracovne navštevujú moderní ľudia so špecifickými problémami, v ich hlavách stále sídlia mozgy z doby kamennej, adaptované na dávne prostredie. Môžeme namietať, že praveký človek nedokázal písať romány, riešiť diferenciálne rovnice, stavať mrakodrapy, skonštruovať nadzvukové lietadlá. Mení sa ľudské poznanie, kultúra, technológie, ale štruktúra ľudskej psychiky, kolektívne nevedomie, sú stále rovnaké. Keby sme nejakým strojom času preniesli novorodenca spred povedzme takých 50 tisíc rokov k nám, ničím by sa neodlišoval od moderných rovesníkov - s veľkou pravdepodobnosťou by dokázal vyštudovať aj priemernú univerzitu. To isté platí aj naopak – ak by sa malé dieťa z európskeho veľkomesta ocitlo v skupine pravekých lovcov, počas svojho života by nebolo o nič bystrejšie než ostatní členovia.
Tento spoločný základ, existenciu rovnakých psychických oblastí spoločných všetkým ľuďom predpokladal aj C.G. Jung a označil ho ako kolektívne nevedomie. „Zvolil som výraz kolektívny, pretože toto nevedomie nemá individuálny, ale všeobecný charakter, to znamená, že má na rozdiel od osobnej psýché obsahy a spôsoby správania, ktoré sú všade a vo všetkých indivíduách cum grano salis (s istým obmedzením) rovnaké. Inými slovami, je vo všetkých ľuďoch identické a tým tvorí v každom existujúci všeobecný duševný základ nadosobnej povahy“ (Jung, Výbor z díla II, 1997). Správne predpokladal, že kolektívne nevedomie, spoločná „skúsenosť“ ľudstva sa prenáša génmi a už vo svojej dobe sa nič netušiac zaradil aj k evolučným psychológom. To, čo Jung nazval kolektívnym nevedomím, moderná evolučná psychológia označuje ako špecializované mentálne moduly – vrodené psychické štruktúry.
Jung označil jednotlivé komponenty kolektívneho nevedomia ako archetypy. Dôkazy o ich existencii nachádzal v mýtoch, legendách, snoch a prejavoch duševných chorôb u príslušníkov najrôznejších kultúr. Nikde ale neuvádza, ako a prečo sa toto nevedomie utváralo, šírilo a ako nadobudlo dnešnú podobu. Ani nemohol - v jeho dobe neboli ešte známe princípy genetických prenosov a pôsobenia, a aj keď už bola známa Darwinova a Wallaceova evolučná teória života, vedci skúmali jej opodstatnenosť skôr na telesných formách živočíchov. Na ľudskú psychiku sa pozeralo ako na fenomén taký, aký je, v snahe vysvetliť jej fungovanie z pohľadu moderného človeka, jeho sveta, v ktorom žije tu a teraz.
Až v 70. rokoch 20. storočia v rámci tzv. druhej darwinovskej revolúcie, neodarwinizmu, sa začalo otvorene hovoriť aj ľudskej psychike ako o výsledku milióny rokov trvajúceho evolučného procesu. Vznikla nová veda, ktorej názov sa po označeniach behaviorálna ekológia, darwinovská antropológia, evolučná psychiatria, ustálil ako evolučná psychológia. „Jadrom evolučnej psychológie je téza, že všetci ľudia na Zemi majú vo svojich mozgoch vnútorné oblasti (moduly, mentálne orgány, archetypy) vybavené špecifickým poznaním, ktoré im pomáha adaptovať sa na miestne podmienky. Sú to vysoko špecializované oblasti, ktoré sú aktivované v prípade potreby určitej informácie. Pri aktivácii sa vysielajú špecifické inštrukcie, ktoré sú výsledkom evolúcie našich predkov. Evolučná psychológia sa snaží priniesť nový pohľad na problémy vzťahu medzi pohlaviami, násilníctva a zločinu, vznik predsudkov, medzigeneračné konflikty, rasovú a náboženskú neznášanlivosť, problémy vzťahov medzi národmi a štátmi“ (Gálik, 2000, s. 55).
Psychológovia aj biológovia začali postupne odmietať myšlienku, že človeka možno rozdeliť na psychickú myseľ (dušu) a biologické telo. Od tohto názoru už nebolo ďaleko k poznaniu, že ak evolúcii podliehajú telá, budú jej podliehať aj duševné schopnosti. Psychické funkcie sa u človeka nevyvinuli len tak pre nič za nič. „Zavedenie evolučnej perspektívy spôsobilo zásadnú zmenu v predmete psychológie. Tradičná doména - popis a analýza štruktúry duše - prestala byť pri tomto prístupe dôležitou. Vynorili sa otázky súvisiace s nesmierne zaujímavými predstavami funkčnej (adaptívnej) evolúcie. Psychológovia sa už naďalej neuspokojili s jednoduchou analýzou štruktúry mysle a začali sa pýtať na funkcie rôznych duševných procesov. Ako súvisia rôzne schopnosti mysle s prežitím jednotlivca?“ (Michel - Mooreová, 1995, s. 20).
Funkční psychológovia sa začali intenzívne zaujímať o pozorovateľné správanie jednotlivcov. Postupne zisťovali, že správanie je dôležitým prostriedkom k nastoleniu vzťahov živočícha k prostrediu a štúdium správania umožňuje uchopiť problémy psychológie aj biologickými metódami. Zvieratá sa stali dôležitými modelmi pre pochopenie psychiky človeka. „Myšlienka príbuznosti človeka s inými živými bytosťami bola zároveň pohoršujúca aj vzrušujúca a bola na prelome storočí pretriasaná nielen vo vedeckých kruhoch, ale aj v kazateľniach a súdnych sieňach. Dávala nádej, že štúdium súčasných živočíchov poskytne predstavu o správaní našich zvieracích predkov a tým aj vhľad do základov ľudskej prirodzenosti. Historická povaha evolučnej teórie psychológom naznačovala, že základné charakteristiky ľudskej mysle mali svoje rané štádiá, ktoré musia byť dodnes pozorovateľné u súčasných zvierat. K tomuto záveru dospel aj samotný Darwin a začal sa usilovať o odhalenie predchodcov ľudského duševna“ (Michel - Mooreová, 1999, s. 21).
Darwinova teória sa pevne usadila v prírodných vedách a úspešne odolávala všetkým pokusom o vyvrátenie, najmä z radov tzv. kreacionistov, hlásiacich sa k myšlienke stvorenia sveta a všetkého živého. Až po vyše stodesiatich rokoch sa Darwinova teória dočkala zásadnej zmeny - doplnenia, ktoré vedci označujú ako tzv. druhú darwinovskú revolúciu alebo neodarwinizmus.
Priamy vplyv na vznik evolučnej psychológie mali práce vedcov Williama Hamiltona, Georgea Williamsa, Roberta Triversa a Johna Maynarda Smitha, ktorí svojimi prácami v rokoch 1963 až 1974 odkryli dovtedy netušené možnosti pohľadu na teóriu prírodného výberu Charlesa Darwina.
Do čias Charlesa Darwina a Alfreda Russela Wallacea (A. R. Wallace prišiel na myšlienku evolúcie v rovnakom čase a nezávisle od Darwina, Darwin sa ale preslávil vydaním knihy O pôvode druhov) sa všetko živé v prírode vysvetľovalo ako nemenné, stvorené vyššou nadprirodzenou silou. Rastliny a zvieratá sa nevyvíjali ani nevymierali, všetky mali svoje stabilné miesto a navzájom tvorili obdivuhodnú rovnováhu. Darwin si na svojej prelomovej ceste okolo sveta na lodi Beagle všimol nápadné rozdiely aj podobnosti rôznych druhov zvierat v rôznych prostrediach, v ktorých žili. Začal podrobnejšie študovať niektoré druhy, najmä vtáky, u ktorých nachádzal veľmi bohatú variabilitu rôznych znakov. V revolučnom diele O pôvode druhov (1859) vyslovil myšlienku, že život sa vyvíja z jednoduchších foriem k zložitejším, že druhy a jedince sa adaptujú na meniace sa prostredie a tzv. prírodný (prirodzený) výber umožní prežiť len najzdatnejším jedincom, najlepšie prispôsobeným daným podmienkam.
Darwin vedel, že rodičia a potomkovia sa od seba líšia a žiadne dva jedince nie sú úplne rovnaké. Donedávna uznávaný názor, tzv. lamarckizmus (podľa prírodovedca Jeana Baptistua de Lamarcka, 1744 - 1829), vysvetľoval tento jav neustálej zmeny ako nevyhnutnosť pokroku a snahu organizmov o sebazdokonaľovanie. Jedným z dôsledkov týchto myšlienok bol aj názor o priamom vplyve života zvieraťa na vlastnosti potomkov. Žirafe narástol dlhý krk preto, lebo sa jej predkovia naťahovali za vysoko rastúcou potravou. Tie žirafy, ktoré sa natiahli najviac, získali viac potravy, úspešnejšie prežili a zanechali potomkov s dlhšími krkmi. Krky sa žirafám takýmto mechanizmom postupne predlžovali. Tento názor je logický a rozšírený u laickej verejnosti dodnes. Lenže po objave génov a DNA sa zistilo, že správanie jedinca nemôže mať vplyv na genetickú informáciu potomkov.
Teória sebeckého génu (podľa R. Dawkinsa mal na ňu najväčší vplyv William D. Hamilton - zomrel 7. 3. 2000 vo veku 63 rokov) prekonala doterajšiu myšlienku klasického prírodného výberu, podľa ktorého živočíšne druhy medzi sebou neustále súperia (o teritórium, o potravu, o evolučné výhody atď.) a prežívajú len tie najzdatnejšie, ktoré prežili na úkor druhov slabších. Podľa tejto teórie líška súperí so zajacmi, kto prežije na spoločnom území, lenže ak klesne počet zajacov, mnoho líšok zahynie hladom. Selekčný tlak pôsobí len medzidruhovo, v prospech celého druhu alebo skupiny, a prežitie druhu je dôležitejšie ako prežitie jednotlivca. Tak sa aj vysvetľovali mnohé prípady sebaobetovania jednotlivca v živočíšnej ríši, napr. smrť včely, keď vypustí žihadlo do nepriateľa (Lorenz, 1992). Táto teória nedokázala vysvetliť jeden zvláštny jav v prírode - úlohu sterilných jedincov u sociálne žijúceho hmyzu (včely, mravce, termity). Prečo by selekčný tlak dovolil prežiť jedincom, ktorí nemôžu mať potomkov?
Myšlienka teórie sebeckého génu je trochu šokujúca, ale jednoduchá: silou, ktorá hýbe všetkým živým v prírode, je gén - je to entita, určitý úsek na molekule DNA, ktorý má jeden jediný cieľ - replikovať sa, dostať sa do ďalšej generácie.
Keďže v génoch je ukrytá informácia o výstavbe a funkcii každej bunky, gén ovplyvňuje správanie buniek, v konečnom dôsledku celý organizmus, v ktorom sa nachádza tak, aby sa úspešne kopíroval a množil, t. j. mal čo najviac reprodukujúcich sa potomkov. Každý organizmus, každé telo, každý živočích, aj človek, je len dopravným prostriedkom, vehiklom, pomocou ktorého sa gény chcú a môžu replikovať, t. j. dostať sa do ďalšieho tela. Organizmus je svojím spôsobom úspešnou koalíciou spolupracujúcich génov, ktoré súperia s inými organizmami, lebo tie sú nositeľmi génov konkurenčných. Ciele sú rovnaké, ale priestor a energetické zdroje obmedzené. Každý jedinec súperí v prvom rade s jedincami vlastného druhu, lebo s nimi je kvôli druhovej príbuznosti najviac v kontakte a práve tí predstavujú pre neho najväčšie ohrozenie a najväčšiu konkurenciu.
Obrazne povedané, antilopa neuteká pred gepardom, aby si zachránila život, ale snaží sa utekať rýchlejšie ako ostatné antilopy, lebo gepard zožerie len tú najpomalšiu. Najpomalšia antilopa sa nedožije potomkov, jej gény sa nebudú ďalej množiť, iba gény rýchlych antilop, ktoré unikli predátorom. Rovnako gepard sa snaží byť rýchlejší a silnejší ako iné gepardy. Ak bol úspešný, lepší ako ostatní, t.j. aj geneticky kvalitnejší, zabezpečil si teritórium, ktoré poskytne dostatok potravy jeho partnerkám a nakoniec aj čo najväčšiemu počtu jeho potomkov. Situáciu génového súperenia môžeme prirovnať k neustálym pretekom v zbrojení alebo k boju medzi softvérovými firmami a šíriteľmi počítačových vírusov, výrobcami autoalarmov a zlodejmi áut, kde niet nikdy víťaza ani porazeného.
Pohlavne rozmnožujúci sa živočích odovzdáva svojmu potomkovi polovicu svojich génov, polovicu samec a polovicu samička. Súrodenci majú tiež polovicu rovnakých génov, bratranci jednu osminu atď., preto napr. pri ohrození si rodinní príbuzní pomáhajú navzájom oveľa intenzívnejšie ako cudzí s cudzími, ktorí navzájom nezdieľajú žiadne spoločné gény.
Teória sebeckých génov vysvetľuje aj problém vyššie zmienených sterilných kást niektorých spoločenstiev hmyzu: sterilní potomkovia síce neplodia ďalších potomkov, ale pomáhajú svojím plodným súrodencom pri výchove a obžive ich potomkov, s ktorými zdieľajú tiež určitú časť spoločných génov. Počítačové simulácie z teórie hier potvrdili, že táto evolučná stratégia je výhodná len pri spoločenstvách s veľmi veľkým počtom jedincov, čo hmyzie spoločenstvá spĺňajú (Dawkins, 1999).
Zmena vlastností živočícha, ktorá môže byť pre neho výhodnou, sa môže udiať len pri meióze (vzniku pohlavných buniek) a pri oplodnení - počas splynutia genetických obsahov spermie a vajíčka, kedy dochádza k náhodným zmenám genetickej informácie. Nová vlastnosť, ktorá sa takto objaví, môže zvýhodniť svojho nositeľa voči ostatným, ale aj znevýhodniť a zapríčiniť napr. určitý handicap alebo predčasnú smrť. Zmeny sú spôsobené nedokonalosťou kopírovania, chybami v prenose, tzv. informačným šumom.
Jedinec, ktorého nová vlastnosť zvýhodní pred ostatnými, sa bude v konečnom dôsledku úspešnejšie množiť a jeho potomkovia prenesú novú vlastnosť ďalším a ďalším generáciám. Diferenčnú výhodu medzi jednotlivcami označujeme ako genetickú spôsobilosť - fitness (angl. zdatnosť). Tri základné charakteristiky fitness sú zvýšená možnosť prežitia jednotlivca, zvýšená schopnosť reprodukcie a zvýšená možnosť prežitia a reprodukcie blízkych príbuzných. Jedinec s najvyšším fitness je nositeľom vlastností, ktoré sa budú najúspešnejšie šíriť v rámci druhu (Wilson, 1993).
Nemôže teda platiť lamarckovský názor, podľa ktorého činnosť a život jednotlivca majú vplyv na jeho gény. Žirafe v našom príklade nenarástol dlhý krk preto, že sa naťahovala za potravou vysoko na stromoch, ale náhodne jednej žirafe narástol dlhší krk a zvýhodnil ju pred ostatnými. Získala viac potravy, zlepšil sa jej fitness a zanechala aj viac zdatných potomkov.
Podobne, ak budem celý život študovať japončinu, neznamená to, že môj potomok po mne zdedí gény pre tento jazyk. O génoch, ktoré odovzdáme svojim potomkom, sa rozhodlo už v okamihu nášho oplodnenia.
Richard Dawkins (1999) označil toto správanie génov pre lepšie pochopenie ako „sebecké“. Samozrejme, je to len antropomorfizmus, samotný gén je len pár molekúl DNA, nemá žiadny rozum, žiadnu vôľu, má len určité atribúty. Manipuluje svojím nositeľom tak, aby ho „donútil“ (napr. človeka zaľúbenosťou) k rozmnožovaniu. Na známu otázku: „Čo bolo skôr: vajce alebo sliepka?“, táto teória odpovedá, že vajce, z ktorého sa vyliahne sliepka, aby splodila ďalšie vajce (Dawkins, 1999).
Život na Zemi sa začal kedysi pred 3-4 miliardami rokov v praoceáne zhlukovaním molekúl do zložitejších zlúčenín. Molekuly postupom času získali základnú vlastnosť živej hmoty - začali sa postupne deliť. Tento proces menil formy živej hmoty na stále zložitejšie. Evolúcia je veľmi, veľmi, veľmi pomalý, náhodný a „slepý“ proces, za jeden ľudský život prakticky nepozorovateľný i ťažko predstaviteľný. Nemá žiaden cieľ, predurčenosť, ako vytvorenie „vyšších“ foriem života, inteligencie, na konci ktorého stojíme my, ľudia. Evolúcia, prírodný výber, sa živým organizmom iba deje.
Niektoré formy sa dokázali úspešne adaptovať na meniace sa prostredie, niektoré formy sa vyvinuli do stálej podoby a prežívajú milióny rokov aj bez zmien, ako tzv. živé fosílie (žraloky, šváby, lalokoplutvé ryby), a niektoré formy, ktorých bola drvivá väčšina, nedokázali zmeny prežiť a vyhynuli. Ako uvádza Raup (1995), 99,9 % druhov, ktoré kedy obývali našu planétu, už vyhynulo. Všetky doteraz žijúce organizmy sú svojím spôsobom šťastné výnimky a sú iba pokračovaním úspešných línií replikujúcich sa génov - organizmov, ktoré sa dokázali za každých okolností reprodukovať.
Podľa najnovších rozsiahlych výskumov sekvencií ľudskej mitochondriálnej DNA sme všetci potomkami malej skupiny predkov žijúcej pred 150-200 tisíc rokmi, potomkami siedmich matiek resp. jeden matky, tzv. pravekej Evy (Sykes, 2004). Keby každý z nás chytil za ruku svoju matku a tá zase svoju, ľudské reťaze sa po čase začnú spájať a nakoniec ako jedna línia dorazia k jedinej žene, k jedinému ľudskému páru (rovnako by reťaz dorazila na to isté miesto aj po otcovskej línii). Život týchto dvoch ľudí, ich vlastnosti, psychika, genetická výbava majú vplyv na celú súčasnú populáciu ľudstva.
Ak chceme poznať podstatu našej psychiky, mali by sme skúmať život našich predkov v ich pôvodnom prostredí, odlišnom od toho, v akom dnes žijeme – v tzv. prostredí evolučných adaptácií EEA (angl. „Environment of Evolutionary Adaptedness“). To ale reálne nie je možné, pôvodné prostredie môžeme skúmať len nepriamymi metódami. Človek je adaptovaný na minulosť, nie na prítomnosť, ani nie na budúcnosť. Aj tu môžeme nachádzať príčinu mnohých psychických aj tzv. civilizačných ochorení.
Ako asi vyzeralo pôvodné prostredie, na ktoré sa človek adaptoval? Je isté, že bolo úplne odlišné od nášho súčasného prostredia. Náš predok podľa dostupných zdrojov žil v prostredí afrických saván, bol zberačom plodov a lovcom menších zvierat. Žil v malých, 20-30 členných skupinách. V dôsledku klimatických zmien, ku ktorým došlo pred 5-7 miliónmi rokov, tropické lesy začali ustupovať a na ich mieste sa objavovali trávnaté stepi, savany. Stromy predkom už neposkytovali dostatočnú ochranu, museli sa pohybovať po otvorenej stepi. „Socioekológovia dokázali, že čím je životné prostredie druhu otvorenejšie, tým väčšiu skupinu druh vytvorí“ (Ridley, 1999, s. 162). Na otvorených pláňach sa hominidi stávali ľahkou korisťou šeliem. Prítomnosť predátorov, veľkých šeliem, mala zrejme nezanedbateľný vplyv na našu evolúciu - aj dnešný človek cíti určitú bázeň pri kontakte s nimi.
Jedinú ochranu poskytovala skupina: indivíduá žijúce osamelo, ani menšie rodiny nemali veľa šancí na prežitie. Skupina poskytovala ochranu a možnosť ľahšieho získania obživy. Skupina mala vodcu, uznávanú a rešpektovanú autoritu. Iné skupiny boli vnímané ako nepriateľské, predstavovali hrozbu a konkurenciu v získavaní potravy i žien (archetyp xenofóbie).
V záujme prežitia jednotlivca bolo identifikovať sa so svojou skupinou, prijať jej spôsob života, byť konformný k názorom iných členov, považovať svoju skupinu za dôležitejšiu a lepšiu ako iné, nechať sa strhnúť k súťaži a boju s inými skupinami.
Dochádzalo k určitej deľbe práce. Ženy sa viac venovali deťom, získavaniu nepohyblivej a predvídateľnej potravy (plodov), častejšie zostávali na jednom mieste. Muži sa venovali skupinovému lovu pohyblivej a nepredvídateľnej zveri a získavaniu žien, na dlhšie obdobie opúšťali tábor. Dnešní muži dosahujú lepšie výsledky v riešení orientačných a priestorových úloh, ženy sú lepšie vo verbálnych testoch - boli častejšie spolu a zrejme mali viac možností spolu komunikovať. Feministické hnutia za zrovnoprávnenie mužov a žien sú chvályhodné, nemôžu však odstrániť určité rozdiely medzi pohlaviami. Rozdielnosť nemusí znamenať nerovnoprávnosť.
Ženy v dospelosti skôr opúšťali skupinu, muži zostávali v blízkosti príbuzných. Postupne sa formoval párový spôsob spolužitia s príležitostnou neverou, častejšou u mužov.
Kováč (1999, s. 460) opisuje nášho predka podrobnejšie:
Anatomicky, správaním a inteligenciou nebol asi príliš odlišný od dnešných šimpanzov. Pomerne dobre rozvinutý nervový systém slúžil nášmu predkovi k vizuálnej orientácii a koordinácii pohybov. Rýchlo a podstatne zdokonaľovaný prirodzeným výberom získal v savane ďalšie funkcie: umožnil zhotovovanie nástrojov pre lov, zber a obranu, koordináciu činností v sociálnych skupinách, stimuláciu motorickej činnosti, predvídanie, plánovanie, myslenie. Prirodzený výber nás selektoval na život v skupinách - človek je sociálny, skupinový živočích.
Prostredie savany bolo premenlivé, užitočné bolo získavať o ňom čo najviac údajov, neustále sa pýtať: „Čo ak? Čo keby?“ Z človeka urobila evolúcia zvedavého, exploratívneho živočícha.
Zároveň však bolo potrebné orientovať sa, vyznať sa v prostredí. Každý výklad, akokoľvek zjednodušený, bol z hľadiska prežitia výhodnejší než dezorientácia. Nemožnosť vyznať sa v prostredí, kognitívny chaos bol zdrojom silných negatívnych emócií. Človek má inštinktívnu, biologickou evolúciou vnútenú potrebu rozumieť svetu okolo seba.
Pri obmedzených schopnostiach úplný výklad sveta nebol možný - zrodil sa mýtus, človek je mýtofil. Jeho pohľad na svet je súborom vier o pravde, o ktorých je natoľko presvedčený, že ich veľmi ťažko v priebehu individuálneho života modifikuje.
Na nášho predka číhalo stále nebezpečenstvo. Zosilňovalo jeho plachosť do podoby vystrašenosti. Skupinovosť nebola len dôsledkom spolupráce pri love, zbere a obrane. V skupine sa zmenšoval individuálny strach, získaval sa pocit bezpečia, ktorý sa znásoboval dôverou v silného a sebavedomého vodcu skupiny. Kult osobnosti (archetyp hrdinu) má svoje korene v našej biologickej výbave. Kováč (1999) napokon označuje človeka štyrmi typickými vlastnosťami: bojazlivý tvor, skupinový živočích, vyhľadávač slasti a mýtofil.
Aby človek prežil v savane v konkurencii s inými skupinami ľudí a veľkými cicavcami, musel „vynájsť“ špeciálne mentálne štruktúry na uľahčenie riešenia každodenných úloh: ako nájsť potravu, uloviť zviera, vybrať vhodného sexuálneho partnera, dohodnúť sa s členmi skupiny, rozlišovať, s kým spolupracovať a koho zabiť, ako vychovať potomkov, brániť sa pred agresiou a úskokmi iných, nájsť vhodné miesto na usadenie, čeliť útoku dravých zvierat či prírodným živlom a pod.
Ako sme ukázali vyššie, reálne poznaná a zažitá skúsenosť neprechádza do DNA a do potomkov. Menili sa len mentálne štruktúry, rovnako ako ľudské telo, postupne, vo veľmi dávnych a pomalých evolučných krokoch, v prostredí odlišnom od súčasného. Smerovanie týchto krokov sa mohlo náhodne meniť pri oplodnení vajíčka spermiou a praktický život takéhoto jedinca potom „rozhodol“, či daná vlastnosť alebo zmena bude pre neho reprodukčne výhodná, zvýši jeho fitness a či sa táto zmena prenesie do ďalších generácii, na celú populáciu. S veľkou pravdepodobnosťou v dávnej histórii vznikli aj iné ľudské mentálne moduly, archetypy. Je ťažko si ich predstaviť - mohli istý čas byť súčasťou istej skupiny ľudí, ale títo ľudia nezanechali dodnes žiadnych potomkov, vyhynuli. Tak funguje prírodný výber. Za iných možno nepatrne iných, historických súvislostí by bola naša psychika značne odlišná od terajšej ako ju poznáme dnes sami na sebe.
Kolektívna skúsenosť ľudstva nie je nejaká univerzálna éterická banka, vznášajúce sa pole, vekmi napĺňané príbehmi predkov, na ktoré sme my teraz určitým spôsobom napojení (resp. vplyvom moderných technológií strácame spojenie, ktoré bolo pre dávne kultúry prirodzené ako predstava tzv. „vyššej múdrosti“ predkov) a z ktorého my teraz čerpáme „poznanie“, vnuknutia a riešenie našich situácií. Táto romantická predstava je dodnes inštinktívne často prijímaná, populárna v mnohých názorových smerov new age, filmoch a pod.
Evolučná perspektíva môže obohatiť prácu psychológov novým pohľadom na človeka – aj keď ich pracovne navštevujú moderní ľudia so špecifickými problémami, v ich hlavách stále sídlia mozgy z doby kamennej, adaptované na dávne prostredie. Môžeme namietať, že praveký človek nedokázal písať romány, riešiť diferenciálne rovnice, stavať mrakodrapy, skonštruovať nadzvukové lietadlá. Mení sa ľudské poznanie, kultúra, technológie, ale štruktúra ľudskej psychiky, kolektívne nevedomie, sú stále rovnaké. Keby sme nejakým strojom času preniesli novorodenca spred povedzme takých 50 tisíc rokov k nám, ničím by sa neodlišoval od moderných rovesníkov - s veľkou pravdepodobnosťou by dokázal vyštudovať aj priemernú univerzitu. To isté platí aj naopak – ak by sa malé dieťa z európskeho veľkomesta ocitlo v skupine pravekých lovcov, počas svojho života by nebolo o nič bystrejšie než ostatní členovia.